Hrad Hričov nechal postaviť magister Toluš, syn Farkaša medzi rokmi 1254-1265. Po smrti Toluša bez potomkov, kráľ Belo IV. daroval hrad Mikulášovi, synovcovi a kráľovskému podkancelárovi magistra Farkaša.
V roku 1278 Mikuláš predal svojich sluhov, slúžky, zbrane i potraviny na hrade Mikovi, synovi Detricha. Miko zastupoval svojho bratranca Bytera. Odkúpenie obyvateľov a zariadenia hradu bolo prvým krokom k získaniu Hričova a príslušného panstva.
Na konci 13. storočia obsadilo vojsko Matúša Čáka Trenčianskeho Hričov i ďalšie hrady synov Bytera, predkov neskoršieho rodu Balassa. Hričov zostal v rukách Matúša Čáka Trenčianskeho až do jeho smrti.
V roku 1321 kráľ Karol Róbert vrátil hrad Byterovym potomkom - magistrovi Petrovi, synovi Bytera a pážaťu na kráľovskom dvore Jurajovi, vnukovi Bytera a zároveň synovcovi magistra Petra.
Medzi rokmi 1321-1323 muselo dôjsť k bližšie neurčenej udalosti, po ktorej sa hrad dostal do kráľovských rúk. O jeho osude sa do roku 1392 nezachovali žiadne správy. V roku 1392 sa stal záložným majiteľom hradu Dezider z Kaply. Jemu hrad odobral Žigmund Luxemburský a udelil ho "pro honore" vojvodovi Sandziwojovi.
Po jeho smrti kráľ venoval hrad svojej manželke Barbore. V jej vlastníctve zostal do roku 1437, kedy ho panovník venoval budúcemu kráľovi Albrechtovi. K reálnemu prevzatiu však nedošlo a hrad obsadil Mikuláš Szarlejský. Okolo roku 1456 sa k vlastníctvu hradu dostali členovia rodu z Necpál.
Niekedy pred rokom 1468 prešiel Hričov do rúk kráľa Mateja I. a ten ho použil ako odmenu pre Blažeja Podmanického. Po jeho smrti kráľ neponechal v rukách jeho mužských potomkov, ale hrad daroval spolu s kaštieľom v Bytči Viliamovi Tettauerovi, ktorý sa na ňom usadil. Podľa listiny z roku 1497 Hričov po smrti Viliama Tettauera plynule prešiel do rúk jeho synov, čím ostávalo naďalej porušené právo synov Blažeja Podmanického na vlastníctvo hradu.
Na sklonku 15. storočia sa bratia Tettauerovci sami vzdali držby Hričova a kráľ Vladislav II. ho daroval Michalovi Imreffymu, čo sa podpísalo na ďalších protestoch synov Blažeja Podmanického proti Imreffyovcom.
Podľa listiny Trenčianskej stolice z roku 1552 bol kastelánom na hrade Bartolomej Szunyogh, ktorý v roku 1528 vydal Hričov do rúk Mikuláša Thurna. Ten sa spojil s bratmi Jánom Podmanickým a Rafaelom Podmanickým, aby spolu dobyli Hričov. Bratia Podmanický nepatrili k priamym potomkom Blažeja Podmanického a nemali právny nárok v znení listiny kráľa Mateja I. z roku 1468 na Hričov. Bratia raz stáli na strane Ferdinanda I. a druhý raz na strane protikráľa Jána. 3. októbra 1536 kráľ ocenil vernosť Jána Podmanického a daroval mu všetko svoje kráľovské právo na Hričov, pričom sa platnosť listiny vzťahovala aj na jeho brata Rafaela Podmanického.
Po smrti kráľa Jána v roku 1540 sa aj po smrti Jána Podmanického začal Rafael Podmanický vracať na stranu kráľa Ferdinanda I. To vyvolalo problémy, keďže Ján Imreffy, syn posledného stredovekého majiteľa hradu Petra Imreffyho stál na strane Ferdinanda I. a požadoval vrátenie Hričova do svojich rúk. Samotný Ferdinand I. 26. decembra 1549 všetko kráľovské právo na Hričov daroval Rafaelovi Podmanickému. Z týchto čias sa zachovala zaujímavá správa o podozrení, že na hrade pôsobila Rafaelova nelegálna mincovňa.
Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1559 prešiel hrad do správy Františka Zaya, keďže Rafael s manželkou Janou nesplodil žiadne potomstvo. O vlastníctvo žiadali viacerí žiadatelia, ale panovník nakoniec rozhodol, že hrad dostanú do vlastníctva bratia Thurzovci, pričom musia zložiť za panstvo 12 000 uhorských zlatých. Najskôr však došlo k oficiálnemu prebratiu Hričova z rúk Františka Zaya prostredníctvom kráľovských komisárov. Keďže bratia Thurzovci nestihli do prebratia Hričova zohnať požadovanú sumu, rozhodol František Thurzo o založení hradu vdove po Gašparovi Horváthovi Jane Likerke.
Vdova sa na hrade usadila a neskôr sa pustila do nákladnej prestavby kaštieľa v Bytči, do ktorého podľa listiny z roku 1563 investovala vysokú sumu 2 000 uhorských zlatých. Tam sa i presťahovala. Po jej odchode už viac hrad neslúžil ani ako dočasné sídlo jeho majiteľov.
František Thurzo získal peniaze na vyplatenie hradu až po 4 rokoch a 15. novembra 1563 získal Hričov s kaštieľom v Bytči od Ferdinanda I. do zálohy za presne stanovených podmienok. Panovník dohodu s vdovou schválil, ale záložnú sumu navýšil na 17 000 uhorských zlatých, v čom bola zahrnutá aj kompenzácia za prestavbu kaštieľa v Bytči. Obe pôvodné samostatné panstvá mali Thurzovi a jeho dedičom patriť dovtedy, kým mu nebude záložná suma vrátená.
František Thurzohrad Hričov vôbec nevyužíval na obytné účely a za hlavnú rezidenciu si zvolil kaštieľ v Bytči. Hrad sa pravdepodobne využíval ako sklad obilnín, väzenie a obydlie pre správcov a zamestnancov. Od druhej polovice 17. storočia noví majitelia Esterházyovci neprejavovali akýkoľvek záujem o opravy Hričova a v 18. storočí sa zrýchlil proces jeho premeny na zrúcaninu.
